Naučil som sa chodiť pomalšie. Voľakedy som sa tiež hnal, môj krok patril na chodníku k najrýchlejším. Rýchlo rýchlo, len neprísť neskôr ani o 5 minút. Len nezmeškať autobus, dobehnúť ho za každú cenu. Neskôr som sa naučil nebežať za každým ale kráčať pomaly, môj krok sa stal rozvážnejším. Má to vôbec zmysel? Veď aj tak nakoniec príde ďalší.
Dnešná doba je bláznivá. Hektická a uponáhľaná. Ponáhľať sa je už raz trendom. Ľudia sa ponáhľajú z rôznych dôvodov, najčastejšie však preto, lebo nestíhajú. Dobehnúť deficit za každú cenu. A pritom si neuvedomujú, ako rýchlo im život plynie medzi rukami. Ako voda. Deň, týždeň, mesiac, rok... Už dávno sme zabudli žiť pre okamih. Zabudli sme radovať sa z obyčajných vecí... Z prítomnosti blízkeho... Z toho, že niekomu urobíme radosť. Namiesto toho sa stále niekam ponáhľame. A pritom nemusíme. Všetko sa dá, keď sa chce. Určite áno.
Raz dávno niekto múdry povedal, že pomaly ďalej zájdeš... Myslím, že mal pravdu.