Šťastnú chvíľu prerušil budík... Rozjarený slastnými pocitmi šťastia, začal som si uvedomovať nepeknú pravdu. Pomaly ale isto mi to dochádzalo. Kde včerajšok prestal, tam dnešok pokračuje... A ty si stále v nemocnici a nerozprávaš, neprehovorila si už dva týždne. Tupá prázdnota opantala moje vnútro. Neodíde... Začal deň, ako každý iný...
Chceme otvorene hovoriť o svojich pocitoch... Naozaj chceme? Vraj sa tým človeku uľaví... Nepýtajte sa ma, či sa cítim lepšie... Nevládzem už viac plakať, nedokážem myslieť na iné. Húfne k tebe teleportujem všetku svoju zvyšnú energiu... Verím, že dorazí ako verím že, sa uzdravíš...
Život... úspechy či zlyhania, celý ten čas si bola tu... v ťažkej chvíli si poradila... pomohla... usmiala sa... pohladila... Daj mi šancu sa revanšovať.
Bojuj... Prosííím...
Ako to má teraz pokračovať ďalej?