Dovolenka v sedle alebo Čechami, Moravou, Poľskom a Slovenskom...

Autor: Matej Šemšej | 3.1.2013 o 17:11 | (upravené 24.1.2016 o 15:09) Karma článku: 7,09 | Prečítané:  909x

Napadlo vás už niekedy aké to asi je nabicyklovať za 11 dní vyše tisíc kilometrov? Že si to neviete predstaviť? Že by ste to možno aj zvládli? Že nikdy v živote??? Pre tých, čo začnú uvažovať tu mám jeden príklad a zároveň aj tip

Chce sa vám ešte?"

"Každý večer sa nám nechce ale každé ráno sa nám znova chce... aj preto, že musíme..."

(SMS, niekedy okolo tretieho dňa)

 

Pre veľký úspech trojdňovky Praha - Bratislava sme sa v lete 2012 rozhodli ostať blízko domova (oboch domovov) a vydať sa za lokálnymi krásami. Pracovná osnova vyzerala nasledovne: PRAHA - OSTRAVA - AUSCHWITZ - KRAKOW - POPRAD - MÝTO pod ĎUMBIEROM - ZVOLEN - BANSKÁ ŠTIAVNICA - BRATISLAVA.

 

I. úsek: Praha - Ostrava... Driapeme sa do pekla!

Štart sme naplánovali na začiatok júla, kedy je vonku obzvlášť horúco a neznesiteľne - na cyklodovolenku priam šialené podmienky a obdobie. Pre daný termín však hrali dva sviatky  po sebe a snáď aj najdlhšie dni v roku. Ani sme sa nenazdali a prišiel deň nezávislosti (04. júl) a náš oficiálny štart. Niečo po 10 hodine sedíme v sedle smer Uhříněves a ja si začínam uvedomovať, ake krásne a nezabudnuteľné dobrodružstvo nás čaká. Začínam sa tešiť na malebné polia ďaleko od civilizácie ale aj na to, ako budeme nadávať na kopce siahajúce až do nebies ... teším sa na totálny reset a relax, i keď za cenu nepredstaviteľnej bolesti. Permanentnej 11-dňovej bolesti...

Nechávame za sebou Prahu a zapichávame prvý krát na cca. 30 kilometri - obed vo Vyžlovke. Strategická chyba... nikdy neobedujte po 30 kilometroch jazdy, rozhádže vám to celý deň. Prvý krát otvárame mapu daného dňa (týmto ešte raz vďaka hlavnému navigátorovi Jančimu za bezchybnú prípravu materiálov) a zhrozíme sa, ako aj veľa krát potom: plánovaný nocľah v Českej Třebovej asi nedáme... Pohíňame sa na Kolín, potužení obedom avšak ubolení už len z myšlienky na tú ďiaľku. Niekde za Kolínom prežijem prvý psačí útok, čo ťa nezabije to ťa...

Počas celej 11-dňovej cesty sme sa dočasne stali zákazníkmi č. 1 rôznych obchodných sietí, ktoré nebudem na tomto mieste menovať.  Dôležité - vždy keď sa to dá zastavte sa na energetický nápoj bohatý na minerály, banán, nektarinky (na cestu do batohu), samozrejme nesmie chýbať voda, veľa vody, do flašky aj na hlavu... a môžete ďalej. Tekutiny sú naozaj dôležité, v počasí aké sme mali my ich vypijete aj 7-8 litrov denne (a vôbec sa toho nebojte).

FOTO: naozaj kedy to len ide...

1.JPG

Rybitví... No čo na tom tí chlapci videli... Dedina a pár domov. Ale pre nás predsa len miľníkom - vstupujeme totiž do Pardubíc, prvého "veľkého mesta"  po trase... máme za sebou prvých 120 km turnusu. V prvý deň samozrejme do prvého cieľa nedorazíme, avšak stav na tachometri je dôležitý na psychiku - zastavíme sa na 157 km. Utáboríme sa v peknom vraj vinárskom mestečku Vysoké Mýto, v penzióne U Bakaláře. (kde slečnu čašníčku prekvapila malá násobilka a titul Mgr., pri ktorom si nebola istá či ho má uviesť na turistický lístok ako meno). Na vinárske mestečko trochu priveľa domorodcov počernej pleti, ale zaspávame bez ujmy, a o to nám predsa ide! Dôvodom, prečo sa na podobné šialenstvá dávame je hneď niekoľko: jedným z nich je aj jazda, akú sme zažili na ceste z Pardubíc do Mýta. Krásna malebná scenéria, polia, dedinky, kde sa zastavil život... Áno, aj o tom to je...alebo, presne o tom to je!

 

2.JPG3.JPG

Na druhý deň vyrážame zavčasu no už o pol 9 ráno ukazuje teplomer cez 30 stupňov. Tento deň sa má do dejín našej výpravy zapísať ako teplotne najneznesitelnejší - pričom neznesiteľných ich bolo hneď niekoľko! Našlo sa aj zopár neznesiteľných kopcov  no ten najhorší, tzv. kopec turnusu si na nás počkal za obcou Paseka. Jeho meno je Pasecký Žleb s nadmorskou výškou úbohých plusmínus 600 metrov. No ale myslite na to po celodennej jazde v 35 stupňovej horúčave, s niekoľkými žľabmi v nohách. Výsledkom je napokon azda najhoršia skúsenosť dovolenky (skoro som sa povracal) ako aj rekordná tepová frekvencia (191 za minútu). Ako príprava na Čertovicu a Tatry to nebolo vôbec zlé!

Ani neviem koľko krát sme v druhý deň preťali kraje Olomoucký a Moravskoslezský... napokon sme za tmy a totálne vyčerpaní, po 150 km, dorazili do kampu v Bodišove nad Bodišovkou. Máme šťastie, posledná volná chatka čaká práve na nás!!!! (FOTO)

4.JPG

Tu sa pristavím pri ďalšom bode prípravy podobného dobrodružstva, ktorá sa nedá vôbec naplánovať - nocľah. Môžete chcieť akokoľvek, nikdy nejdete podľa plánu... na vyrovnanie časového deficitu potom slúžia voľnejšie dni, čert to ber, vtedy to všetko doženiete!! My sme napokon neplánovane spali v: penziónoch, v kempe, v trojhviezdičkových hoteloch (po ceste sa vždy niečo nájde) a plánovane samozrejme u kamarátov a rodinných príslušníkov, ktorí žili "po ceste"... a niekto má dokonca aj svoju dedinu (FOTO).

5.JPG

 

II. úsek: Ostrava - Krakow... Videli sme peklo! Alebo aspoň to, čo po ňom zostalo...

Žáci, třetí den býva kritický, dřepkins!... Výražame a po Ostrave ani chýru ani slychu. A to sme tam pôvodne chceli doraziť minulú noc, kvôli Stodolnej... Janči sa začína sťažovať na stehná, ale to sa už nezmení! Budú bolieť až domov a ešte ďaleko potom... Napokon už o 3 hodiny (prekvapujúco!!) vchádzame do Ostravy, za ktorou nás čaká znova zopár kopcov a odmena v podobe kúpania v jednej z miestnych priehrad. Do Poľska je to už iba na skok, no než vrazíme do Tešína a prejdeme na jeho poľskú časť, okúsime prvý lejak a aké to je, keď sa čaká a čaká...a koniec neprichádza. Chvála aspoň za tie zastávky so strieškou...

FOTO: aj takýto pohľad sa musí zažiť...

6.JPG

V tretí deň napokon o 16:40 prekračujeme hranice a sme v Poľsku!! (FOTO) Objednávame prvého kurčaka a Janči špiritizuje nad obrovskými čiernymi oblakmi nad našimi hlavami - vraj to príde počas obeda. Neprišlo... ale vďaka navigačnej chybe sa vydáme z Tešína inou cestou a búrku tak máme celý čas po našej pravici. Nadväzujeme styky s miestnym obyvateľstvom dôchodkového veku aby sme zistili, že tá naša poľština nebude až taká skvelá ako sme si mysleli. Nevadííí, na rovnej ceste sa dá aj tak iba...rovno! Napokon sa po strhujúcej jazde (aj poľská dedina smrdí ako dedina, alebo práve ona) ubytovávame okolo pol 10 U Michalika v meste Pszczyna, asi 20 km od Osvienčimu. Včera ako kempisti, dnes ako páni! V Pszczyne sa tiež prvý krát prežierame - bude to dovolenka dezertov. Ďalšia chyba: nemyslite si, že sa z podobnej akcie vrátite rapídne schudnutí. Nehrozí...


7.JPG

8.JPG

 

Raňajky s noblesou - Michalík vie ako pohostiť. Ďalšia vec na ktorú čoskoro prídete - budete smrdieť. Vaše šaty budú smrdieť... topánky... ponožky...dokonca aj bicykel. Vy, to je samozrejmé...Všetko neuveriteľne smrdí... ale to je zákon prírody... O 10:00 stojíme pred Brezinkou.... (FOTO) Silný zážitok, kto ste boli viete. Kto ste neboli, určite choďte - povinne! Čas je neúprosný a my musíme ďalej, o 12 sme s táborom II. hotoví (každý z nás dostane limit "na útratu" 45 minút). Smerujeme do tábora I., kde je aj múzeum... ako už tradične, bicykle sa odložiť nedajú. Nevadí, prehliadka trvá 4 hodiny, to si nemôžeme dovoliť. Tak sa aspoň najeme... Čím na tomto mieste poslušne hlásim sklamanie turnusu: kebab a držková polievka (FOTO), ale pozor, tá ako dezert lebo,,we must cook it first!" Keby sme vedeli ako sadne a ako bude ležať v žalúdku po ceste do Krakova, asi by sme oželeli. (ešte že existujú pumpy so svojimi "krásnymi" toaletami, záchrana...). Len tak pre zaujímavosť, cesta do Krakova má teplotu 55 stupňov!!! Vo vzduchu krásnych 35...a my sme naozaj radi, keď už o siedmej večer sedíme na terase u Trevora a plechovkového zapíjame vodou. Zajtra nás čaká prvý voľný deň, tak prečo sa dnes namiesto regenerácie neopiť!!!!!

9.JPG

 

10.JPG

 

III. úsek: Krakov - Poprad - Mýto pod Ďumbierom... a z tepla je rázom zima!!

Po prvom akvaparku turnusu a relatívne zabitom dni (ako vždy po chlastačke) sa v pondelok 09. júla vydávame ďalej, smerom na Tatry. Môj druhý otec a brat v jednej osobe Trevor (bývalý kolega) nás (zámerne) straší pred kopcom v dedine Rabka no nás to nezlomí - Rabka je napokon iba slabým odvarom toho čo bolo a toho čo ešte má prísť. Okolo obeda sa prehupneme do druhej polovice turnusu, ako ten čas letí... Aj veci máme znova voňavé, iba ten Janči má znova ďalšiu tému - tento krát ho bolí krk.

 

Hajlajtov dňa je hneď niekoľko: zopár kopcov, druhý psačí útok na moju osobu (s Jančiho komentárom že "to on nemyslel vážne, to on len tak laškoval"), začínajúce drevenice a košiare či napokon do nebies sa týčiace veľhory, ktoré keď prvý krát zbadáme takmer pustíme na sedlo... Niečo po 20.00 sa osprchovaní vydávame za krásami Zakopaneho, evidujúc, že počasie sa začína meniť - prichádza chlad a zima... To nás však neodradí obdivovať a nestačiť sa čudovať, prečo tatranský turizmus v Poľsku prekvitá (Zakopane je naozaj krása, odporúčam) zatiaľ čo u nás chátra... Čo majú oni čo my nie? Nie vážne, rád sa dozviem.

FOTO: často ste to iba vy a cesta... a krásny pohľad.

12.JPG

Utorok 10.07., deň Dééé... prechod Tatrami. Ale viete čo? Ono to ani tak nebolí... približne 16 km brutálneho súvislého (ale znesiteľného, ak ste psychicky pripravení) stúpania (a aj nejakého toho klesania) a ste na Slovensku!!!! A na Ždiar zo Zakopaneho je to len nejakých 35 km... Tu som naozaj pookrial, všetky tie spomienky zo strednej školy, kedy sme práve túto rázovitú dedinku navštevovali pravidelne. Byť tak znova mladý... Dvoriť dievčatám, popíjať na izbe zakázané, šľapať s batohom piva cez kopec... Válať sa znova v snehu pred Magurou. Pozorovať chrápajúceho Miha. Tvoriť nezabudnuteľné texty... No nič, blíži sa búrka, ideme ďalej! Minulosť do batohu, z batohu pršiplášť - prvý krát totiž dôjde aj naňho. Ale až potom, čo stretáme dánskych cyklistov v kraťasoch(!).

FOTO: Niekde na vrchole

13.JPG

 

FOTO: A sme doma...

14.JPG

FOTO: Ždiar, spomienky...

15.JPG

Je naozaj zima a my 6 km pred Lomnicou uviazneme v zástavke SAD. Leje ako z krhly, tak máme možnosť premýšlať a oddychovať. Napokon sa vydáme do dažďa, ktorý stihne ustáť aspoň natoľko, aby sme to stihli do Popradu. Tatry za nami a ďalší akvapark (víťaz turnusu) plus ďalšie prežieranie pred nami!!!!! Halušky, pirohy, štrúdle, syr, fazuľovica... pivko. Aj pre to žijeme, aj preto to robíme...

Deň číslo osem, ráno ma pichá osa. Prežijem... s majestátnymi horami po našej pravici si to užívame cez Važec a Východnú (FOTO) až sa odpojíme na cestu k Čertovici. Že to po jedinej ceste cez sedlo bude bolieť sme vedeli a čakali... teda žiadne lamentovanie, odžijeme si svoj druhý najhorší kopcovitý zážitok turnusu (Paseku nič neprekoná!!!) a taktiež ale jeden z najlepších zjazdov (skoro sme pokorili maximálku 66,6 km/hod z druhého dňa). 74 km od Popradu nás čaká deň a pol oddychu, výbornej domácej stravy  (jediné pravé BIO), nefalšovanej prírody (aj keď iba z lehátka či auta), zopár lenivých mačiek, ďalší wellness, ďalšia koliba či v 60. rokoch postavané Múzeum SNP.

16.JPG

FOTO: na Čertovici...

17.JPG

IV. úsek: Mýto pod Ďumbierom - Bratislava... finálna stíhačka pred dažďom.

Všeličo sme sa na Mýte podozvedali. Vraj aspoň raz ročne (najčastejšie v miestnej krčme) niekoho šľahne z alkoholu (ako nedávno počas hokejového zápasu SR - KANADA, ktorý sme na májových MS prekvapujúco vyhrali 4:3)... Ďurov kamarát robil prevadzkára hotela a tržbu búchal do automatov, aj tak sa dá privyrobiť! Strýcovho kamaráta si infarkt našiel v stredu na hríboch, iného na rybách, radosť aj umrieť! Ožratý chlapík sediaci v krčme pri susednom stole vraj o 20 minút sadne do auta a ufujazdí... tak aj bolo!! Miestneho farára pre alkohol odvolali a starosta...ehm... no...tak radšej nič. Skrátka, na dedine škandál strieda škandál!

FOTO: zaslúžený oddych  alebo MFP na lehátku...

18.JPG

A my máme pocit, že iba lenivieme a žerieme a že to o nás bude zanedlho vedieť celé Mýto... Nie sme ďaleko od pravdy a Janči opätovne sľubuje: od zajtra diéta!!! No musíme (a chceme) ďalej. Prichádza piatok 13-teho a my sa nevieme dočkať čo nám osud (počasie?) nabalí... Plánujeme spať v Banskej Štiavnici no nečas nás začína prenasledovať čoraz svedomitejšie. Napokon to ďalej nejde a my po návšteve Hronu (ach, zase tie spomienky) neplánovane spíme vo Zvolene (škoda tej Štiavnice a ďalších spomienok). Sme do nitky premočení a vzhľadom na predpoveď na posledný deň (sobota 14. júl, celý deň dážď, postupne od Bratislavy na východ, teda presne nám oproti) Janči prvý krát spomína vlak. Neexistuje!!!!!

Posledný deň... kráľovská etapa! Vstávame o pol  piatej a desať minút pred šiestou vyrážame preľstiť dážď a dostať sa čo najďalej "nasucho". Titulom mesto tisíceho kilometru sa niečo po ôsmej honosí Žarnovica. Opúšťame kopcovitý terén a po čoraz rovinatejšej rovine sa blížime k Zoboru. Po krátkej prestávke na miestnej pumpe trielime ďalej na Sereď... Pri Sládkovičove jedna z posledných prestávok - neplánovaná, ale Janči je na konci so silami... ja, v obave pred dažďom, ženiem ďalej.  Planiny pred hlavným mestom nám nachystali posledný test, neskutočne tu fúka. Búrka nás napokon zastiháva až v meste, konkrétne v okrajovej mestskej časti. Pár minút potom čo nás takmer odfúkol uragánov slovenský brat sa námatkovo prichýlime v zástavke MHD, ale po tom čo dážď trochu ustáva a miestnych Rómov pribúda, rozhodneme sa dobojovať. Posledných 10 km je asi najhorších no my sa nedáme - špinaví, smradľaví a ubolení si s 218 km v nohách sadáme k výbornej večeri. Po nej už iba posledné dva domov a ... je to za nami!!!

FOTO: tisíci prišiel v Žarnovici...

19.JPG

V posledný deň udeľujeme aj ďalšie prímy: najhoršie cesty turnusu získava okrem Poľska nitrianska miestna časť Mlynárce a Most pri Bratislave... najhorší vodiči sú bez konkurencie tí slovenskí a najlepšia reštaurácia je presne táto - aj za to, že sme mohli dnu v stave v akom sme sa nachádzali (sme na Slovensku, nie každý by privolil).

 

Post scriptum - sumarizujme

V sobotu 14. júla 2012 večer som dorazil domov. Totálne špinavý... unavený... smutný... šťastný a nadšený...

  • V období od 04 júla do 14 júla sme natočili celkovo 1179,2 km
  • Bicyklovali sme celkovo 52 hodín a 7 minút
  • S 8-kilogramovým nosičom nad zadným kolesom sme jazdili najrýchlejšie 66,6 km/h, najpomalšie sme tlačili (a nie raz!)
  • Tepová frekvencia (pokiaľ fungovali hodinky) vyskočila na 191 úderov za minútu
  • Denne sme vypili približne 6 - 8 litrov tekutín a spálili okolo 8 tisíc kalórii
  • V posledný deň sme prešli trasu Zvolen - Bratislava za 8 hodín a 31 minút čistého "bajk" času, celkovo  221.2 km

 

A čo ďalej....? To je jasné.... Chorvátske pobrežie, tras sa!!!!!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?