Z Bratislavy k moru... na bicykli!

Autor: Matej Šemšej | 24.1.2016 o 15:10 | Karma článku: 6,81 | Prečítané:  884x

Televízie, rádia a iné dopravné servisy hlásali v strede júla prepchaté chorvátske diaľnice. Dostať sa k moru bolo akoby za trest, viac nervov ako radosti. A tak sme sa rozhodli sadnúť na naše bicykle a do Chorvátska dobicyklovať!

Tento nápad sme mali už pred dvoma rokmi no vtedy sa zboril po troch dňoch jazdy a po tom, čo Jančiho v Štajersku zmietlo z cesty auto. Bohatší o túto skúsenosť a hlavne obozretnejší sme sa vydali na cestu do cieľovej destinácie, turistického mestečka Umag na Istrii. Výber nebol výsledkom náhody; v tomto severnom letovisku Istrie sme v 90. rokoch strávili zopár nezabudnuteľných rodinných dovoleniek a ja som sa tam chcel ešte raz v živote vrátiť. Ceste v čase a dotyku s minulosťou mala však predchádzať strastiplná púť naprieč pekelnou teplotnou špičkou a cez niekoľko horských priechodov.                                                                                                                                      

Začíname, vyrážame...  

Je pondelok 13. júla 2015 a ja už iba spomínam na úžasné grécke pláže a priezračné more, ktoré som si ešte v piatok vychutnával. Ak chceš niečo dosiahnúť tak musíš proste makať! Vyrážame s dobrou

náladou, veď prvé dva dni nás čaká iba rovina a pohoda pri Dunaji - Dunajská cyklotrasa. Až po mestečko Enns pred Linzom kde sa odpojíme to má byť azda najnudnejší úsek celej cesty. Prvých 60 kilometrov do Viedne cez Národný park Dunaj - Auen nás ale poriadne preverilo, takýto protivetor sme naozaj nečakali. Janči sa necháva počuť, že Viedeň dnes nebude zadarmo! Odmenou za nečakanú drinu na úvod nám bude výborný šnicel v žemli. Prvé dni vôbec nenasvedčujú tomu, že je leto v plnom prúde a my zažijeme okrem sústavného protivetra aj dážď a zimu. Stretávame tureckého cyklistu, ktorý z Istanbulu cestuje do Nemecka za rodinou - na chvíľu sa vyľakáme, no Janči ukľudňuje, že cyklo brašne mal dva krát také drahé ako my. To sú tie sprosté slovenské predsudky...

 

Opäť Štajersko

Keď na druhý deň razíme cez mesto Steyr, Janči spomína na pobyt v nemocnici, ktorej úroveň sa v kľude vyrovnala trojhviezdičkovému hotelu na Slovensku. Dokonca aj kafíčko nosili na izbu, akurát nie návštevám. Odteraz to chce dať si pozor! Štajersko je naozaj krásny kraj... krajina sa začína vlniť a my si ju naozaj užívame!

Som na vrchole eufórie, kopec za kopcom...na čo ale doplatí moje pravé koleno, ktoré bude zvyšok turnusu pobolievať. V tretí deň pred obedom dorazíme na miesto, kde sa Janči druhý krát narodil. Na môj popud chce zakopať niečo vzácne ako prejav vďaky, ale keďže nič nemá, zakope symbolicky aspoň jednu euru. Tento krát sme to zvládli, ide sa ďalej!

 

 

 

Do pekla nemusím, vyliezol som na Sölkpass

V štvrtý deň ráno sa oneskoríme - Janči opravuje defekt. Podarilo sa mu pritom pokaziť zadné brzdy, čo nie je úplne najlepšia prognóza pred najvyšším horským priechodom, ktorý nás dnes čaká. Sölkpass sa nachádza v nadmorskej výške 1790 metrov a na vrchol sa vyštveráme za 26 kilometrov zo 600 niečo, pričom posledných 16 kilometrov vystúpame o 1000 metrov. Spoločnosť nám robia pasúce sa kravy (bio!), ovady a samozrejme automobiloví veteráni, ktorí organizujú práve v deň nášho výstupu svoje závody. Dostať sa na vrchol nám trvalo dve a pol hodiny a teplota na tachometri pod priamym slnkom ukazovala miestami 42 stupňov Celzia! Naproti tomu, dostať sa z vrchola nám trvalo asi pol hodinu a na druhej strane kopca nás prekvapila zima, dážď a Jančiho druhý defekt, ktorý opravil v stodole miestneho farmára, ktorý nás uchýlil pred dažďom. Janči tým vyčerpal svoje zásoby náhradných duší (máme rozdielnu velkosť) v priebehu jedného dňa a tak nám neostáva iné než modliť sa za nejaký cyklo obchod. (Natrafíme naňho ďalší deň, okrem duší opravia aj Jančiho

brzdy.) Premočení a vyzimení v tú noc spíme v posteli, ako ľudia. Pohodlie postele si doslova užívame a radosť nám nepokazí ani fakt, že nás zajtra čaká ďalší horský priesmyk, tentokrát 1763 metrov nad morom. Pri následnom zjazde padne rýchlostný rekord turnusu - takmer 63 km/hod. Všetko natáčame na kameru, ktorú má jeden z nás umiestnenú vždy na hlave. Konečne so záznamom! Klesáme až do Villachu, odkiaľ sa po výdatnom obede a odpočinku (znova bojujeme so 40 stupňami) poberáme smerom k talianskym hraniciam. Janči sa obáva, že si privodil úpal, tak kupujeme 50-tku krém a o ôsmej večer dorazíme do hraničného mestečka Tarvisio. Stretávame naloženého Poliaka, ktorý splieta niečo o kempe ale keďže sa žiadny v blízkosti nenachádza je nám jasné, že bude spať na lúke. My v posteli!

 

Bella Italia, aspoň na chvíľu

Predilpass je posledný horský priechod na našej ceste a dostať sa na vrchol znamená minúť nádherné jazero Lago del Predil, aj s tunelom bez osvetlenia. Oproti prvým dvom kopcom je však tento iba slabým odvarom... a Janči prvý krát vyhráva horskú etapu! Stretávame tiež množstvo cyklistov, ktorí na tomto strete troch krajín trénujú. Talian pozdraví s úsmevom, Rakúšan sa iba mračí... Slovinec je náš. Na druhej strane nás Predilpass vpúšťa do slovinského Triglavského národného parku a následný

zjazd je jedným z najsilnejších zážitkov celého turnusu. Od tohto momentu budeme už iba klesať - more na dosah! Nič na tom nezmení ani fakt, že teploty sa pod slnkom šplhajú na rekordných 44 stupňov a každý menší zjazd je skôr úmorná sauna než osviežujúci vánok. Neskoro poobede a po prechode Novou Goricou so 14% stúpaním priamo v meste, znova meníme krajinu, spíme v Taliansku a pri mori! Zatiaľ ho vnímame len vizuálne ale aj kúpanie je na spadnutie!

 

Posledná fáza

Nedeľa 19.7. ráno... Nechce sa nám, melieme z posledného, koleno bolí, slnko praží. Krásny zjazd do Triestu, kde sa následne zamotáme do miestnej talianskej dopravy a takmer pohádame. Janči chcel skratkou po niečom ako diaľnica, ja do mestských kopcov po značke. Z Triestu do slovinského Koperu a ďalej na Istriu následne vedie krásna nová cyklotrasa Parenzana, ktorú postavili na trase bývalej rovnomennej železnice. V Koperi si pochutnávame na prvých a zároveň aj najlepších kalamároch turnusu (lignje na žaru), v Portoroži  sa prvý krát kúpeme, more je však teplé ako Draždiak na vrchole leta. Bodaj by nie, náš výlet sa odohráva v čase rekordných historických horúčav. Slovinsko-chorvátske hranice, kontrola občaňákov, posledné kilometre krásnou prírodou a sme v Umagu! Teraz už iba známe miesta a oddych!

 

PS

Do Umagu sme dorazili v čase turnaja Umag open. Výhodou je veľké množstvo mladých ľudí a zábavy - náležite oslavujeme svoj príchod a stovky kilometrov a nevadí nám ani to, že je Janči jediný na diskotéke v plážovej obuvi. Dotrepeme sa do stanu snáď o piatej ráno... Nevýhoda preplneného Umagu spočíva v tom, že sa nám nepodarí rezervovať apartmán a tak ostávame ďalších päť nocí v stanoch. Na tvrdú zem sme si už zvykli. Ako sa finále turnaja blíži, kemp sa začína plniť mladými Slovincami, ktorí cez deň spia a v noci flámuju. Slovák nechápe, že do mora nevlezú ani raz... Niežeby boli tenisovými odborníkmi ale po finále sa koná diskotéka sezóny, ktorú si nikto nenechá utiecť. Nevadí, mladí nám nevadia, spomienky z detstva už pracujú! Navštívim všetky pre mňa tak vzácne miesta, radosť v srdci. Naša pláž, naša reštaurácia, náš apartmán... cesta v čase. Skalnáte útesy ostávajú, to len my už nebudeme. Žiť pre spomienku... a potom ju zabaliť do cyklo tašky a žiť už iba prítomným okamihom. Tento okamih pominul, príde iný. Štyri dni a minulosť je navždy minulosťou... dovidenia Umag!

Bicyklujeme späť do Koperu, odkiaľ máme chytiť vlak do Ľublany. Vlaky majú výluku a tak nasadáme na mikrobus, ktorý nás dovezie do dediny nikoho. Tam nás čaká prestup na autobus, ktorý ale vodič autobusu odmieta  a my sa tak na pár minút stávame tŕňom v oku a zároveň prioritou slovinských železníc. Čo s nami? Ujovi z mikrobusu napokon neostáva nič iné, iba akceptovať rozkaz z hora a doviezť nás priamo do Ľubľany. Skvelé, osobná eskorta!! Po preflámovanej noci sa naše cesty finálne rozdelia - Janči sa vracia vlakom späť do Nemecka (vďaka výluke sa však trepe štyrmi spojmi a dorazí nad ránom) a ja na noc do Viedne, odkiaľ posledné ráno bicyklujem späť do Bratislavy. S veľkým pochopením pre protiidúcich, ktorí šlapú do extrémneho protivetra.

 

  • Cesta z Bratislavy do Umagu trvala 7 dní a 912 kilometrov
  • Spolu s návratom cez Koper a z Viedne sa tachometer zastavil celkovo na 1041 kilometroch
  • Najvyššia dosiahnutá rýchlosť bola 62,6 km/hod
  • Najnižšia sústavne udržiavaná rýchlosť niekde okolo 5 km/hod (Sölkpass)
  • Dva defekty a dvojo zodratých bŕzd
  • Žiadny pád, úraz či útok psa

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?