V roku 1989 som mal sedem rokov. Pamätám si iba to ako rodičia neustále niekam chodili... sa zhromažďovať, prevolávať rozličné heslá, štrngať kľúčami. A uprostred toho všetkého nejaký Havel. Dnes by sa dožil osemdesiatín. Bol to náš prezident. Symbol boja proti útlaku a ikona nežnej revolúcie, tak nás to učili, tak si to pamätáme.
V roku 1992 som mal desať rokov a pamätám si o niečo viac. Vojna v Juhoslávii, ktorá nemohla štartovať na futbalových majstrovstách Európy, ktoré následne vyhral jej náhradník Dánsko. Alebo dovolenka v Španielsku, prvá v zahraničí po “prevrate”. Na rokovania pod jabloňou a prijatie slovenskej Ústavy si nepamätám. Na postavu nejakého boxera áno… Prvého januára 1993 prevládali zmiešané pocity. Václav Havel nedokázal rozpadu republiky zabrániť. Ani on nedokázal zvrátiť tragicky nastolený kurz 90. rokov, kedy Eštebáci zakladali vlastné s.r.o.-čky a bohatli na tunelovaní štátu. Neraz sa stalo, že sa na ulici či dokonca na verejných podujatiach stretli dizidenti s tými, ktorí ich dlhé roky sledovali a hnusne ponižovali. “Áno, vidíte, teraz som podnikateľ v obleku!”, aj takýchto nechutných prehlásení museli byť títo čestní ľudia svedkami. Eštebácke kreatúry sa naďalej smiali ľuďom, ktorých predtým utláčali do tváre. A život išiel ďalej… Nebola to samozrejme (iba) Havlova chyba no kto keď nie on mal ideálnu šancu na reštart a totálnu prestavbu spoločnosti...? Práve jemu všetci verili a práve jeho všetci uctievali.
90.roky pripomínali Divoký západ. Pamätám si na prvé lásky, bezstarostné detstvo a pubertu. Pamätám si tiež na nejaké kupóny, s ktorými sa kšeftovalo. Pojem privatizácia rezonoval v dospievajúcej mysli, aj keď sme mu úplne nerozumeli... Pamätám si na bomby, výbuchy, strieľanie na ulici, gorily v obrnených vozidlách a na istého Žaluďa. Niekdajší straníci prezliekli kabáty a naďalej nám vládli. Potom prišiel cyklista, ale to je už iná pesnička. Ani Havel nezvrátil vývoj, vďaka ktorému k nám zavialo všetkých tých Mečiarov, Klausov, Ficov, Zemanov… a kmotrov v zákulisí. Bol príliš zaneprázdnený stretávaním sa s kráľmi, prezidentami, rockovými ikonami… Demokracia, ktorá sa naoko zrodila po prevrate a naplnila ľudí novou nádejou a vierou v dobro následne nechutne zmutovala. Karel vedel o čom spieva…
Nie je to všetko tak dávno aby sme mohli zabudnúť... Starý Šimečka rozčarovane spomínal na obdobie temna, kedy na druhej strane poznal skutočného priateľa o ktorého sa dalo oprieť v tragických chvíľach. Nemalo tomu tak byť v 90.rokoch a Šimečka to cítil prichádzať. Ani on a ani Kryl si v novom zriadení dlho nepožili.
Neberiem ľuďom Havla. Bol a je to aj môj prezident. Mám jeho postavu rád, je pozitívna. A ľudia potrebujú svoje kladné smyboly… Obzvlášť naše dva národy ich potrebujú. V decembri 2011 som mal dvadsaťdeväť rokov a pamätám si úplne všetko. Zatiaľ… V ten sychravý decembrový večer sme s vtedajšou priateľkou-novinárkou brázdili ulice Prahy. Chcela sa pridať k sprievodu s ružami … musel som myslieť na slová Krylovej piesne. Priznávam, na truc som si zvolil najhorší okamih a dnes to ľutujem… čo by som dal za to vrátiť sa a zúčastniť sa tej silnej chvíle.
Václav Havel by sa dnes dožil osemdesiatín... Bol to náš president. Dejiny vedia svoje a nikto nie je bez viny. Dejiny si pamätajú aj vtedy, keď ľudia zabúdajú. Havel nebol bez viny ale napriek všetkému ostáva synonymom zborenia jednej totality a náš jediný skutočný prezident. Mal som ho rád. Ale rád o veciach premýšľam.
Tak teda na zdravie, pane prezidente! A nech pravda a láska zvíťazí, či ako to bolo…
