Jedenz generácie posledných veľkých slovenských hercov bol od roku 1993pripútaný na invalidný vozík a v roku 2005 mu dokonca amputovali jednukončatinu. I napriek tomu stelesňoval Pavol Mikulík schopnosť človekavysporiadať sa so svojim životným údelom. Osud si nevyberieš. Jeho odhodlanienech slúži príkladom tým, ktorí svoj životný boj často vzdávajú priskoro. Dokázal,že človek si i napriek tŕnistým prekážkam dokáže nájsť svoju cestu. Dokážebyť šťastným.
Ako pedagóg sasnažil odovzdávať svoje nadšenie ďalej. Mladí majú byť tí poslední, ktorístratia vieru. Mladí majú veriť v život a jeho jedinečnosť.
Ľudia si častopri svojom každodennom náhlení neuvedomujú, čo je v živote skutočnedôležité. Pochopia, až sa ich život radikálne zmení. Jedného dňa anečakane. Od základov. Prehodnotia priority. Zdravie a rodinná pohodazrazu preskočia všetky hodnoty nachádzajúce sa v rebríčku pred nimi.
Pavol Mikulíki napriek tvrdým ranám osudu rozdával naokolo šťastie a úsmev.Nepotrebovali ste ho poznať, aby ste pochopili. Pre mňa ostane navždy symbolom najpevnejšejľudskej vôle. Symbolom toho, že nič nie je nemožné, nič nie je stratené. Žečlovek sa dokáže popasovať s každou situáciou. Život je len jedena stojí za to si ho vážiť. Prežiť ho s radosťami ale aj strasťami.Veď napokon, ako povedal sám Pavol Mikulík: „Sranda musí byť...“