reklama

Ale no, neboj sa, to zvládneš...

Veľmi sa bojíme smrti. Svojej nie natoľko, ako smrti svojich najbližších. Často som sa dozvedal o smrti niekoho otca či matky, brata, sestry, dcéry, syna... no nikdy som si to nedokázal predstaviť na vlastnej koži. Ale kto si dokáže... Čo by som robil? Ako by som to zvládol? Dokázal by som to? Neznesiteľné muky nepochopené tým, kto nezažil. A keď to prišlo, nechápal som. Nevedel a nechcel pochopiť... Nevládal pochopiť... Ako môže človek, ktorý ešte donedávna rozdával toľko energie, zrazu nebyť? Nikdy sa nevrátiť z práce domov, nečakať pri dverách, nešíriť radosť a šťastie každodennosti...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

„Ale no, neboj sa, to zvládneš!"

„Mami, to sa nedá naučiť. Tie omáčky, veď sa na to pozri, to sa proste nedá. Nemám šancu, do štátnic nestíham...!"

„Pozri, stihli iní a učili sa menej, stihneš aj ty. Je tam toho. Dnes nešlo, zajtra pôjde...A teraz si už choď ľahnúť..."

Šance človeka v ťažkej životnej situácii rastú úmerne s pokojom v jeho duši. Ten často vyvolá nežný utešujúci hlas milovanej osoby... Napokon som to stihol. Veď ako inak. Sľúbila to.

Non ! Rien de rien ...

Non ! Je ne regrette rien

Ni le bien, qu'on m'a fait

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ni le mal, tout ça m'est bien égal !

Potichu zhasínam svetlo a kradmo sa vytrácam z maminej izbičky. Na stole ležérne prehodené nohavice a obľúbená košeľa, každú chvíľu sa určite vráti zo sprchy a uloží sa ku knižke. Často ťahala do noci, vysvecovala. Bolo že to ráno hromu-blesku, pre nočné buntošenie nad knihou. Čítala veľa a z knižnice často chodili upomienky. Za tie roky sa stala legendou. Neraz som ju ako malý chlapec sprevádzal, čakajúc v zatuchnutej predsieni, ktorá sa tvárila ako čitáreň, než si vyberie. Niekedy pritom dlhočizne v knižke listovala, až pokým nerozhodla o jej osude. Vždy je predsa na výber... Ten zápach čitárne a čakárne v jednom cítim ešte i dnes. Ten zápach mi chýba a bude navždy chýbať. Ako aj žiarivá tvár, ktorá sa po nekonečnom čakaní zjavila konečne vo dverách...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posledné knihy vrátil otecko... Ktovie, dokedy by ležali na poličke.

Ach, ako veľmi smrť bolí. Rana na srdci, ktorú nikdy nič nezahojí. Ani čas. Možno čiastočne zacelí, no nikdy nezahojí...

Vyzerám z okna. Tvárou sa mihne radostný úškľabok, „Áno, to musí byť ona", v diaľave sa pomalým nalomeným krokom vracia z obhliadky neďalekého supermarketu. Ako rada po ňom labzovala. V obchodných reťazcoch dokázala stráviť celé hodiny. Zámienkou sa zväčša stala nejaká maličkosť a poď ho na kontrolu aktuálnych akcií. Cestou „bafnúť jedno bágo", ale opatrne, aby doma nikto nič nezistil. Veď predsa už nefajčí toľko čo voľakedy. Nanajvýš dve - tri denne... Postava z diaľky sa priblíži na identifikovateľnú vzdialenosť. Nie, to nie je ona. Už nikdy to nebude ona....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie ! Vôbec nič ...
Nie ! Neľutujem nič.
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno !

Priznávam, často som nenachádzal v jej slovách význam, najmä ak vyčítali. Ale ktorá ratolesť nachádza... Odbáčala od témy a k pointe sa v polovici prípadov snáď ani nedostala, oj, ako nás to hnevalo... Čo by som dal dnes za trebárs aj milión nezmyselných viet z jej úst. Čo by som dal za tú rutinnú každodennosť. Čo by som dal za jediné slovíčko...

Topím sa, volám o pomoc. Pľúca potrebujú svoj prídel kyslíku, hlava potrebuje pohladiť. Kričím, prosím, nariekam. No záchrana neprichádza. Na konci so silami, ozve sa známy, lahodne pôsobiaci hlas: „Ale no, neboj sa, to zvládneš!"... Istotne sa jedná o prelud mojej fantázie. Musí sa. Veď tento nie, tento už nikdy nezačujem... Nadýchnem sa a plávam ďalej...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ja nie som skvelý. Ona bola. Veľkolepá osobnosť, až teraz zisťujem, kam až siahal jej rozmer... Po smrti matky sa postavila na čelo šesťčlennej rodiny, aby nahradila jej miesto. Bola to ona, kto vychoval svojho najmladšieho brata. Pomáhala ako vedela, komukoľvek a kdekoľvek. Známym i neznámym... Presne taká bola, dobráčisko celým svojím srdcom a ďalšími troma. Nevedela povedať nie. Nikdy. Dala i posledné, no nič nežiadala... V čase hospitalizácie, keď ešte rozprávala, priznala, že by nechcela ostať na obtiaž, vraj to nech radšej zomrie... Bola naozaj skvelá a ja sa jej nikdy nebudem rovnať ani po členky.

Nikto sa nebude...

Non ! Rien de rien ...

Non ! Je ne regrette rien

Car ma vie, car mes joies

Aujourd'hui, ça commence avec toi.

A potom sme ju pochovali... Stál som nad rakvou a prúd sĺz stekal cícerkom po mojich lícach. Taká krásna, taká živá a pritom... Nedýchala, neotvorila oči... Prosil som, aby sa stal zázrak, no mamičkina hruď ostávala nehybná. Jej vlasy žiarili, akoby iba pred pár okamihmi prešli za pomoci šampónu a balzamu známou procedúrou... Spomenul som si, ako som ju ostrihal. Mal som možno šesť rokov a ona si poobede zdriemla. „Mami, modžem?", opýtal som sa šibrinkujúc nožnicami nad hlavou. Rozospato privolila... Zobudil ju až pocit oddeleného chumáča vlasov. „Veď si mi dovolila", vyhŕkol som uplakaným detským hlasom a vybehol z izby.

Čo sú vlastne slzy? Sprevádzajú naše životy v najťažších okamihoch, vyplavujú úlomky nášho srdca... Skľúčenie strieda pocit uvoľnenia... V konečnom dôsledku sú ľudské telo, duša i srdce, schopné zniesť o hodne viac, ako si vieme predstaviť... Chvíle, kedy človek nevie ako ďalej, striedajú chvíle, kedy si uvedomí čo sa vlastne stalo a aj tak nerozumie... A potom sú chvíle, kedy si povie, že to všetko prežije. Prebije sa strastiplnými útrapami.

Nie preto, že chce... Skrátka musí...

Tak veľmi by som ti chcel ešte niečo povedať. Ak ťa stretnem v mojich snoch, poviem ti, ako veľmi som ťa miloval. Ako ťa stále milujem a nikdy neprestanem. Je mi ľúto, že som ti to nepovedal viac krát, že som ti to neopakoval stále... Poviem ti, ako veľmi nám chýbaš a ako bez teba nedokážeme žiť, no zároveň ti sľúbim, že tvoji chlapci to zvládnu. Nechcela by si, aby sme sa trápili... A tiež ti poviem, že som šťastný... Viem, že necítiš viac žiadnu bolesť, netrpíš ako si trpela počas posledných dní na tomto svete a to ma naplní šťastím. Raz určite... Náš bôľ, s tým si nerob starosti, odteraz je súčasťou nášho života. Súčasťou, s ktorou sa budeme musieť naučiť žiť. Po čase však bude spomienka na teba, tá krásna spomienka na osobu, ktorá mi dala život a vždy stála pri mne, omnoho silnejšia ako jazva na srdci...

Bola mojou prvou láskou... a na tú sa nezabúda...

Nie ! Vôbec nič ...
Nie ! Neľutujem nič.
Pretože môj život, pretože moje radosti
dnes začínajú s tebou


Zavrite oči... muzika ešte hrá... odchádza Mária Šemšejová, najdrahšia mamička... Naša mamička...

Doznieva posledný tón. Záverečný pohľad na rakvu, v ktorej odpočíva najdrahší poklad. Posledné zbohom... Prichádzam domov a cítim prázdnotu. Vnútornosti mi zožiera pocit bezmocnosti a zúfalstva. Chce sa mi kričať, tak neľudsky vykričať svetu tú neslýchanú bolesť. To všetko v nádherný slnečný deň, tak krásne smutný. Ukladám sa na noc a neprestávam na teba myslieť. Viem, na rozprávky som už veľký a nebojím sa tmy. No tento druh strachu som nikdy predtým nepoznal... Tak veľmi sa bojím.

„Ale no, neboj sa, to zvládneš..." Prehrabne mi zrazu vo vlasoch a zhasne svetlo.

Žiť sa predsa musí...

Matej Šemšej

Matej Šemšej

Bloger 
  • Počet článkov:  129
  •  | 
  • Páči sa:  1x

You don't have to be dying to start living (Zach Sobiech) Zoznam autorových rubrík:  Cestujem, bicyklujem....Môj život mojimi očamiSvoju rodinu si chráňBratislava naša krásnaTýkajúce sa histórieS polytyki...VšeličoChvíľka poézie

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu